Chcem tu spomenúť, že som sa kedysi živil aj ako šofér kamiónu, neskôr autobusu, prešiel som kus Európy od Dublinu po Istanbul, ale v Pobaltí som ešte nebol. Konečne som sa rozhodol, že som už veľký a je čas začať si plniť svoje sny. Hlavne tie detské.
Vážne som sa začal zaoberať s touto myšlienkou koncom roku 2010. Začal som podrobne študovať všetko dostupné o Pobaltí, o tamojších prírodných a kultúrnych pamiatkach, a tak sa postupne zrodil plán trasy volený tak, aby sme nevynechali nič zaujímavé a videli toho čo najviac. Odmietol som využívať obchvaty, každé väčšie mesto sme si chceli náležite vychutnať. Termín odchodu som si vybral na polovičku júna. Viedli ma k tomu dva dôvody – chcel som mať k dispozícii čo najviac denného svetla a vidieť tie slávne „biele noci“, čo sa mi nakoniec aj podarilo. Zároveň som sa chcel vyhnúť obdobiu dažďov, ktoré tam údajne začína v júli a trvá až do jesene. Toto sa mi však celkom nepodarilo - príroda môj výpočet nebrala veľmi vážne a tak sme si dažďa užili dosť. Odchod na sobotu ráno som zvolil preto, aby sme sa vyhli kamiónmi preplnenej ceste cez Poľsko, čo sa mi nakoniec ukázalo ako správna voľba. Mali sme k dispozícii dva týždne voľna, a preto som sa nesnažil robiť denne čo najviac kilometrov, ale etapy voliť podľa momentálnej situácie. Pôvodne sme mali ísť traja na troch motorkách, ale bohužiaľ zhodou udalostí som na to ostal sám.
1. časť - Cesta Pobaltím (SK, PL, LT, LV, EST)
Sobota, 11.6.2011, 507 km
Je tu deň odchodu. Po definitívnom zbalení a naložení batožiny vrátane manželky vyrážame z domu z Dudiniec ráno o 9.00. Počasie je nádherné, cesta krásne ubieha. Zvolen, Banská Bystrica, Donovaly, Ružomberok, kuk na Oravský hrad a je tu poľská hranica. Mením zopár zlatiek a ide sa ďalej. V Krakove obchádzame a fotíme kráľovský zámok Wawel, v ktorom sme boli pred niekoľkými rokmi a cez centrum mesta pokračujeme von z mesta. Nasledujú pekné mestá Kielce, Radom a je tu prvý večer. Mali sme so sebou samozrejme aj stan s výbavou, ale to sme brali len ako núdzové riešenie. Každému dobre padne teplá sprcha a všetko čo s tým súvisí. Nocľah nachádzame v náhodnom kempingu v Jedlińsku v drevenej chatke za veľmi priaznivú cenu, ktorá sa už nezopakovala. Po ubytovaní ešte odbiehame na neďalekú benzínku niečo si kúpiť, trochu sa povoziť po blízkej dedine a nasleduje odpočinok.
Nedeľa, 12.6.2011, 384 km
Prvá noc na cestách za nami. Ráno sa ukazuje, že bude zase pekný deň, vyrážame v ústrety Varšave. Pár fotografií pri tabuli, krátka zastávka pri letisku a jazda cez centrum mesta s ďalšími zastávkami na fotenie. Premávka je primeraná, ide sa dobre. Krátka prehliadka hlavného námestia, na to sa presúvame k centrálnej pešej zóne, kde zaparkujeme motorku, prezrieme si Kráľovský zámok s jeho okolím a je tu čas vykľučkovať von z Varšavy a pokračovať na severovýchod. Radosť z dobrého počasia nám dlho netrvá, prichádza dážď, ktorý nás sprevádza dobré dve hodiny. Dosť sa ochladilo a v nepremokoch pokračujeme nekonečnou rovinou až po koniec Poľska za Augustovom. Tu si nachádzame ubytovanie znovu v kempe v romantickom prostredí na brehu jazera Białe Augustowskie. Sme donútení vyskúšať účinnosť prostriedku proti komárom – je ich tu dosť, ale po „narepelentovaní“ nám spoľahlivo dávajú pokoj a my si môžeme vychutnať krásny večer a veľmi neskorý západ slnka. Tu je už poznať, že sme severnejšie ako doma, noc sem prichádza neskôr a v noci sa nezotmieva úplne. Obďaleč si skupinka miestnych mládežníkov urobila večernú diskotéku z výkonnej aparatúry v aute, ale presne o desiatej všetko utícha a mládež sa rozchádza. Škoda, dobre sa to počúvalo. Trochu ešte posedíme na teráske chatky s výhľadom na neďaleké jazero a ukladáme sa spať.
Pondelok, 13.6.2011, 441 km
Počasie je znovu krásne, vyrážame smer Litva. Na hranici zastavujeme. Cítim veľmi zvláštny pocit. V Poľsku som bol už mnohokrát, ale tu na prahu Pobaltia ešte nikdy. Kým sa fotíme, pozorujú nás litovskí policajti sediaci v aute. Pohýname sa a idúc popri nich im kývneme na pozdrav a oni nás odzdravia tiež. Toto bol náš prvý a milý kontakt s obyvateľmi týchto krajín a s políciou prakticky jediný. Cesty a značenie v Litve sa ukazujú byť na veľmi dobrej úrovni, mám dojem že sú kvalitnejšie ako u nás. Prechádzame mesto Alytus a prvú zastávku si dávame v meste Trakai, kde si chceme pozrieť nádherný trakajský vodný hrad. Ochotný domorodec nám vysvetlí cestu k nemu a tam sa udiala malá epizódka, ktorá ma milo prekvapila – pri pokuse zaparkovať motorku na ulici, šofér auta predo mnou bez toho že by som ho o niečo žiadal, pohotovo potiahol auto tak, aby som sa aj ja zmestil do jeho vymedzeného priestoru spolu s ním – prax u nás asi dosť neobvyklá... Po prehliadke zámku odchádzame z Trakaja plného turistov do 560 tisícového Vilniusu, na brehoch rieky Neris ležiaceho hlavného mesta Litvy. Dlho sa tu vozíme, v snahe uvidieť čo najviac z tohto pekného mesta. Účelom tohto vyprávania nie je vymenovať všetky pamätihodnosti, ktoré sa tu nachádzajú a ktoré sme videli, rovnako to bude platiť aj pre ďalšie veľké mestá. Je tu mnoho chrámov, kostolov a iných vzácnych pamiatok, ale z motorky fotiť za jazdy je prakticky nemožné. Premávka je tu pomerne hustá, musíme aj trochu postávať na semaforoch a predierať sa pomedzi autá, ale nikde – ani po celý čas tejto cesty – som sa nestretol s ani jediným prípadom, že by nás chcel niekto zablokovať alebo vytlačiť alebo nedať prednosť, ako je zvykom u nás. Naopak, každý sa snažil uhnúť i keď som si vôbec nič nevynucoval - mali sme času dosť, nepotreboval som byť „prvý v cieli“. Takéto, u nás nie celkom obvyklé konanie plechovkárov nás sprevádzalo po celý čas v celom Pobaltí, dokonca aj v Poľsku, z ktorého som mal sprvoti trochu obavy. Z Vilniusu odchádzame smerom na sever do 26 kilometrov vzdialenej dediny Purnuškės, kde sa v jej blízkosti nachádza (údajne ten správny) geometrický stred Európy. Toto dôstojné miesto je viditeľne starostlivo udržiavané, je tu čisto a vlajú tu vlajky všetkých európskych štátov. Fotíme sa tu a pokračujeme ďalej na sever do Lotyšska. Hranicu prechádzame okolo siedmej večer, krátka zastávka na fotenie a pokračujeme. Tunajšie cesty sa mi zdajú byť o niečo horšie, ale prijateľné. Zaujímavosťou sú tu čiary na ceste – sú hrubé, motorka na nich trochu nadskočí, a tak sa im snažím po celý čas obratne vyhýbať. Podvečer prichádzame k rieke Daugava (Západná Dvina), ktorá je najväčšou riekou v Pobaltí. So zapadajúcim slnkom tvorí nádhernú panorámu, ktorú sa pokúšam zachytiť fotoaparátom, ale prístroj mi tú atmosféru vystihnúť nedokáže, skutočnosť je omnoho krajšia. Prechádzame mestom Daugavpils a už sa stmieva. Nocľah tentoraz riešime svojpomocne na benzínke v Livani. Po dohode s ochotnými pumpárkami si tu rozkladáme stan, kde noc strávime romanticky pod mesiačikom v splne. Svoje čaro má aj klepot nekonečne dlhých cisternových vlakov, uháňajúcich nocou neďaleko nás z Bieloruska do Rigy.
Utorok, 14.6.2011, 440 km
Ráno nám počasie praje. Z Livani pokračujeme smerom na Jekabpils, cez most na ľavý breh Daugavy až do Aizkraukle, kde si pozrieme Plavinskú priehradu, jednu z troch lotyšských priehrad na tejto nádhernej rieke. Druhým brehom sa kúsok vraciame späť a odtiaľ pokračujeme severovýchodne na najvyšší kopec Lotyšska – Gaizinkalns s nadmorskou výškou 311,6 metrov, nachádzajúci sa vo Vidzemských pahorkoch. Cesta sem síce vedie, aj značenie je dostatočné, ale nijaký asfalt, len spevnený pieskovo-štrkový povrch silne pripomínajúci roletu. Trasie nás tu dokonale, a tak niekoľko desiatok kilometrov môžeme ísť len na druhý prevodový stupeň. Ukazuje sa, že XJčka zvláda aj jazdu terénom s naloženými kuframi, no to horšie nás ešte len čaká... Na samotnom kopci stojí opustená rozhľadňa, ktorá je dnes v dezolátnom stave. Z jej stien sa odlamujú úlomky tehál a sú napadané všade v tráve po okolí. Ja som si to samozrejme hneď nevšimol, bo som sa kochal krajinou, upozorňuje ma na to až manželka, ale čo človek neurobí kvôli dobrému záberu... Chcem sa odfotiť aj s ňou, musím ju držať takmer násilím aby mi neušla spred objektívu (je pravda, že by nebola životná výhra trepať sa z domu taký kus cesty a skončiť tam s tehlou v hlave). Ale tehla nás netrafila, horu máme pokorenú a znovu tou prašnou roletou ďalej. Nasleduje mesto Madona, pár fotiek, ľahší obed na benzínke a pokračovanie striedavo roletou, striedavo asfaltkou až na estónsku hranicu. Okolo piatej popoludní sme tu, pár tradičných foto a pokračujeme niekoľko kilometrov za hranicu zdolať ďalšiu horu – najvyšší kopec v Estónsku a zároveň v celom Pobaltí - Suur Munamägi s výškou 318 m. Tu nás už očakávajú tisíce žeravých ihiel, mám dojem, že sa sem kvôli nám zhŕkli všetky komáre z celého Estónska aj z okolitých štátov (repelent samozrejme kdesi v batožine). Hrdinstvo musí bokom, neostáva nám len zbabelo si dať na hlavy prilby a potiac sa v nich im chrabro odolávať. Zdolávame výstup po schodoch, na vrchu je rozhľadňa tentoraz s personálom. Za 2 x 4 € sa vezieme nahor výťahom a môžeme sa kochať okolitou krajinou. Odtiaľto vidieť naraz do troch štátov – LV, RUS a samozrejme EST, len neviem ako to podľa tých rovnakých lesov rozpoznať. Blíži sa večer, musíme ďalej. Ukazuje sa, že cesty v Estónsku sú kvalitné, asi najlepšie z týchto troch štátov. Využívam možnosť vyfotiť si dopravnú značku aká sa u nás nevyskytuje – znamená asi „pozor soby“, ale naozajstné soby sme neuvideli (ich šťastie – nerád by som mal nejakého rozpľasnutého medzi hmyzom na prednom reflektore). Prichádzame do Tartu, začína sa stmievať a prší. Na prvej benzínke tankujeme a pýtame sa na nocľah. Pumpárky nám ochotne poradia a nasmerujú nás do pekného hotela priamo v meste. Motorku nechávam na hotelovom dvore trochu s obavami o ňu, ale nemal som na výber. Premočeným a trochu podchladeným nám dobre padne horúca sprcha. Kuriozita: neďaleko bol obchodný dom, vybehli sme tam na nákup potravín. Manželka si chcela kúpiť plechovku piva, bolo 22.10 a pri pokladni jej to vyložili – že majú taký zákon, že po 22.00 tuším do rána do 10.00 sa alkohol v celom Estónsku nesmie predávať. Nuž iný kraj, iný mrav. Nevedel som či sa mám smiať alebo čo, ale zákon je zákon, ten sa musí brať vážne...
Streda, 15.6.2011, 426 km
Počasie sa ako-tak umúdruje, motorka stojí nedotknutá tam kde som ju večer postavil. Obliekame si polovysušené oblečenie a pokračujeme ďalej na sever. Čaká nás Čudské jazero, piate najväčšie jazero v Európe. Čudské jazero (po estónsky Peipsi järv) ležiace na východe krajiny s rozmermi 143 x 50 kilometrov má rozlohu 3 555 km2. Nie je síce najväčšie na svete, ale je obrovské. Na jeho brehu si dávame prestávku pokochať sa, pookriať, pofotiť a hlavne vychutnať si ten nádherný neopakovateľný pocit – stáť na brehu jazera, ktoré som často pozerával na mape, nevediac, či ho niekedy uvidím aj naozaj. Musíme však ísť ďalej. O chvíľu sa počasie prestáva umúdrovať, pred nami visí hradba sivej oblohy a prichádza výdatný dážď. Nepremoky na seba, opatrne sa prederieme dažďom zmáčaným mestom Jöhvi a po čase stojíme v najvzdialenejšom bode našej cesty, v Narve. Priznám sa, pri tabuli mesta sa veľmi ťažko bránim dojatiu... Mali sme v tom čase za sebou presne 2 006 km a splnený jeden sen. Tie pocity nedokážem opísať, to treba len zažiť. Nie každý deň sa človeku plnia sny... Mesto Narva leží na ľavom brehu rieky Narva, vytekajúcej z Čudského jazera. Na jej pravom brehu je už Rusko s mestom Ivangorod s Narvou spojené mostom. Na obidvoch brehoch stoja proti sebe veľké kamenné, historicky významné pevnosti. Hranica je tu prísne strážená. Po celý čas čo tam sme, vozidlá bez pohnutia stoja a čakajú. Ten Schengen má asi niečo do seba... My však nemáme v pláne ísť ďalej do Ruska, možno niekedy inokedy. Tu prvýkrát dávame vedieť o sebe svojim už trochu nervóznym známym, že žijeme a všetko je ok. Odtiaľto sa budeme vracať späť. Povozíme sa ešte po meste a popri ústí rieky Narvy opúšťame toto krásne miesto a smerujeme do Kundy. Prší ešte výdatnejšie. Cesta smerom na Kundu je v oprave, je tam zložitá upršaná a zablatená obchádzka, trochu hustejšia premávka, ale cesta nám ubúda. Tesne pred Kundou prestáva pršať. Kundí denník nachádzam bez problémov, zapisujem sa doň a keď ho starostlivo balím naspäť, zastavuje pri nás plechovka s mladými Čechmi od Kolína, ktorí sa tam tiež prišli zapísať. Viditeľne majú z toho dobrú zábavu. Po krátkej konverzácii a vzájomnom poprianí šťastnej cesty sa rozchádzame každý svojou cestou. Križujeme rozkopanú a zablatenú Kundu a smerujeme k Tallinnu. Je tu však zase večer, čas znovu zháňať nocľah. Na tretí pokus sa nám darí v kempe pri Valkle na brehu Fínskeho zálivu zohnať peknú voňavú drevenú chatku. Vychutnávame si tam krásny romantický západ slnka nad morom a konečne máme možnosť na vlastné oči vidieť a prežiť bielu noc. Počas celej noci sa nezotmelo, len sa trochu zošerilo. Zaujímavý a hlavne nádherný pohľad.
Štvrtok, 16.6.2011, 389 km
Ukazuje sa pekný deň, balíme sa a smerujeme do vyše 400 tisícového Tallinnu, hlavného mesta Estónska. Pri tabuli na rozostavanej ceste sa fotíme a vchádzame do mesta, ktoré najprv dôkladne prekrižujeme, obzerajúc si tunajšiu architektúru. Fotíme si chrám Alexandra Nevského a budovu estónskeho parlamentu. Darí sa mi dostať aj s motorkou na hradný vrch plný turistov, odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto. Pár záberov a pokračujeme do prístavu, obzeráme si lode, trochu pokeciame s českým kamionistom (odniekiaľ od Zlína), ktorý tam má nútenú prestávku. Odtiaľ znovu prechádzame celým mestom, kocháme sa a nakoniec sa otáčame smerom na juh. Opúšťame Tallinn a pokračujeme cez Pärnu na lotyšskú hranicu. Cestou na jednej benzínke stretáme dvoch mladých Slovákov, babu a chalana na dvoch motorkách s BA a HE značkami, ktorí putujú až kamsi za polárny kruh. Kým natankujú, krátko s nimi podebatujeme a ideme ďalej. Nakoniec sa ukázalo, že to boli jediní Slováci, ktorých sme cestou stretli. Počasie znovu straší, pred nami ustavične visí zlovestná čierňava a striedajú sa prudké prehánky so slnkom. Podvečer vychádza slnko spoza mračien, čierňava je preč, nepremoky konečne môžu ísť dole a vchádzame do vyše 700 tisícovej nádhernej Rigy, hlavného mesta Lotyšska. Tradične sa najprv vozíme po meste, vychutnávame si ten skvelý pocit splneného ďalšieho sna (doma nemám možnosť každý deň sa voziť po Rige) a potom zaparkujeme na malom parkovisku v starej časti mesta. Peši sa vyberáme na obhliadku historického jadra. Pofotíme čo sa dá a sadáme si vypiť kávu a trochu pookriať na terase malej kaviarničky vedľa našej zaparkovanej motorky. Vychutnávame si ten slastný pocit splneného jedného sna – odbehnúť si z domu do Rigy na kávičku. Aj teraz voláme príbuzným, že žijeme. Potom nasleduje ďalšie vozenie po meste a už snáď ani nemusím spomenúť, že tá vzájomná ohľaduplnosť je až zarážajúca. Bol som síce stále v strehu, ako je zvykom u nás, ale skutočne nikto nás tu nechcel zabiť a dokonca ani ohroziť. Radosť tu jazdiť. Smerujeme na druhú stranu rieky. Pohľad na rieku Daugavu je nádherný, rieka tu nabrala na šírke, plávajú tu lode a neďaleko je aj prístav. Tu rieka končí svoju púť a vlieva sa do Rižského zálivu. Lanovým mostom s vysokánskym pilierom (Vanšu tilts) cez ňu prechádzame na druhú stranu a vchádzame do kempingu (toto je jediné ubytovanie, o ktorom som vedel dopredu), kde si aj rozkladáme stan. Je tu množstvo karavanov z NL, F, a D a aj niekoľko stanov. Trochu ma prekvapuje, že sa tam napriek medzinárodnej klientele nedá zaplatiť ani eurami ani kartou, len tými ich lotyšskými dukátmi (latmi), ale bez problémov nás tam nechávajú prespať s tým, že zaplatím ráno, keď vyberiem z bankomatu.
Piatok, 17.6.2011, 279 km
Pri platení poprosím recepčného o „kompletku“ lotyšských mincí do mojej numizmatickej zbierky. Ochotne mi ich naskladá a ja hneď mám krajší deň. Lúčime sa s Rigou, nerád ju opúšťam, je to krásne mesto, ale treba nám ísť ďalej. Cestou si ešte pozrieme letisko a potom už smer do Kuldigy, kde si chceme pozrieť najširšie vodopády v Európe - Ventas Rumba, ktorých šírka môže dosahovať od 100 až do 270 metrov, podľa množstva pretekajúcej vody. Počasie je zrána pekné, ale to najhoršie príde onedlho. Chvíľu po opustení Rigy znovu začína pršať a ten deň výdatne prší, doslova leje až do večera. Ideme iba podľa mapy, a tak si volím zdanlivo najvýhodnejšiu trasu. Asi som pozabudol, že sme opäť v Lotyšsku, kde cesty značené na mape žltou ako cesty 2. triedy nemusia byť vždy asfaltové. Volím v Tukums odbočiť vľavo, logicky na Kuldigu. Po asi 20 kilometroch však asfalt končí, prašná cesta, ktorú dážď zmenil na blatovú, je stále horšia a horšia. Dúfal som, že to skončí, v skutočnosti sa občas zjavil asfaltový úsek, potom ale zase pieskové blato. Vrátiť som sa už taký kus cesty nechcel ani na naliehanie manželky, a tak sme zažili offroad, ako ešte nikdy na tejto motorke. Takto sme prešli asi 60 km v neskutočnom daždi, v neskutočnom blate dvojkou, miestami jednotkou, naložení batožinou a snáď iba vďaka kope šťastia a dobrej kondícii som zvládol niekoľko krízových momentov a motorku udržal a nepoložil. Konečne je tu Kuldiga, pršať síce neprestáva, ale ten krásny asfalt! Na parkovisku vymývam brzdové strmene, pretože sa mi pod doštičky dostal piesok, ktorý tam strašne škrípal a vytváral brúsnu pastu. Stále leje ako z krhly. Zrazu je tam fínsky autobus plný fínskych dôchodcov, niekoľkí vystupujú, pod dáždnikmi prejdú pár krokov k vodopádom, hneď sa vrátia, s úsmevom s nadhľadom pozrú na nás - zmoknuté sliepky, nasadnú do toho luxusného parníka a sú preč. Aký to rozdiel. Čože je to sadnúť si do autobusu a nechať sa viezť... Ako som už spomenul v úvode, pred pár rokmi som sa aj ja nejakú dobu živil ako šofér autobusu a tiež som vozil turistov po Európe. Teraz som im však vôbec nezávidel, napriek tomu, že sme tam mokli ako myši. Však raz prídeme domov a uschneme... Zase sme tam sami. Napriek lejaku si vodopády dôkladne pozrieme, pofotíme a spokojní a mokrí v lejaku pokračujeme ďalej. Motorka je špinavá ako nikdy, je kompletne obalená vrstvou blata, ktoré sa potom snažím rýchlou jazdou cez vodu na ceste a cez všetky kaluže umyť. Efekt je ale ten, že motorku to veľmi neumylo, ale ja mám vodu napriek nepremokom skoro aj za ušami. Toto bol nakoniec najhorší zážitok z celej cesty – teraz už na to spomínam s úsmevom. Prechádzame cez Skrundu, kde je bývalá radarová základňa a podvečer vchádzame do Liepaje, mesta s nezamŕzajúcim prístavom na brehu Baltického mora. V časoch ZSSR patril tento prístav medzi uzavreté mestá, pretože tu bola námorná základňa sovietskeho námorníctva a sklad nukleárnych zbraní. Dnes je to už minulosť, a tak voľne tradične križujeme mesto všetkými ulicami. Medzitým prestáva pršať, nepremoky, vlastne už premoky dole a vďaka ochotnému taxikárovi nachádzame ubytovanie v peknom hoteli Liva, priamo v centre mesta. Motorku zaparkujeme do bezpečia uzavretého hotelového dvora pod kamery, nasleduje sprcha na izbe a sušenie oblečenia. Obliekame si civil a ideme sa trochu prejsť po meste. Neďaleko je koncert hudobných kapiel, zastaneme, popočúvame, v blízkom obchode si kupujeme niečo pod zub, znovu sa poprechádzame... Skrátka po takom hektickom dni, náročnej fyzickej aj psychickej previerke absolútna pohoda, pokoj na duši. Akurát som mal chvíľu zvláštny pocit, keď som si šiel po čosi do kufra na motorke a práve došli dvaja Fíni na dvoch čistých motorkách, zaparkovali vedľa mňa a divne hľadeli na moju zasvinenú motorku. Ja, čo mám vždy motorku ligotavú a čistučkú ako ľalia, a teraz takáto potupa... Ale nech si Fíni trhnú...
Sobota, 18.6.2011, 567 km
Polosuchí sadáme na motorku (už si pomaly zvykám na jej neobvyklý vzhľad, rozhodol som sa, že pobaltské blato si statočne donesiem domov) a mierime na juh do Litvy smer Klaipėda. Klaipėda v LT je podobne ako Liepaja v LV mesto s nezamŕzajúcim prístavom na brehu Baltického mora. Mám ešte nejaké lotyšské laty, mením ich v zmenárni pre zmenu na litovské lity. Ujo zmenár mi z nich ochotne skladá kompletku domácich mincí, podobne ako v Rige. Ešte sa povozíme mestom znovu do sýtosti, pozrieme si prístav, z brehu nakukneme na začiatok (či koniec?) Kuršskej kosy a opúšťame mesto smerom na východ cez Šiauliai na Horu krížov (Kryžių kalnas). Len čo vychádzame na výpadovku, je tu znovu dážď a ten deň nám výdatne prší až do večera. Dávame si nepremoky a už si to ani nevšímame... Hora krížov urobí na človeka dojem, či je alebo nie je nábožensky založený. I keď som tá druhá skupina, zostávame tu v daždi niekoľko hodín. Za ten čas sa tu vystrieda niekoľko svadobných sprievodov, tu je taká tradícia. Nachádzame tu kríže aj zo Slovenska, všetkých krížov je tam nespočet, odhady hovoria vyše 100 tisíc. To sa asi nedá spočítať. Panuje tu veľmi zvláštna atmosféra, ktorú nedokážem opísať. Za posledné lity ešte kupujeme nejaké suveníry, jediné z celej tejto cesty a za výdatného lejaku Horu krížov napokon opúšťame. Pokračujeme cez Panevėžys do Kaunasu, kde dážď nakoniec stíchol. Kaunas prebrázdime len krátko, veľmi sa tu nezdržiavame, dokonca vypúšťam plánovanú prehliadku kaunaskej priehrady (Kauno marios), pretože je večer a tma a musíme si zháňať nocľah. Miesto na prespanie nakoniec nachádzame v malom hotelíku v Marijampole neďaleko poľskej hranice. Motorka spí dobre strážená štvornohým trhačom Pinďom v uzavretom hotelovom dvore, nasleduje luxus v podobe sprchy a tradičné sušenie oblečenia...
Nedeľa, 19.6.2011, 332 km
Za krásneho počasia opúšťame Litvu a prechádzame do Poľska. Máme za sebou presne 3 514 kilometrov. Nechceme ísť najkratšou cestou rovno domov, ale chceme si ešte prejsť aj kus Poľska. Za hranicou odbočujeme vpravo. Ideme pozrieť miesto, kde sa spája PL, LT a RUS (Kaliningradská oblasť) do jedného bodu. Nájsť to nie je problém. V kútiku duše dúfam, že sa mi podarí aspoň jednou nohou vstúpiť na ruské územie, ale odstrašujúci nápis na tabuli ma vracia do reality a zbabelo to vzdávam. Pokuta 500 zlotých síce nie je ani 510, ale aj tak by to zabolelo, tie peniaze radšej do benzínu. Aspoň sa pofotíme a pokračujeme ďalej. Kúsok odtiaľ sa nachádzajú mosty v Stańczykach, ktoré vedú odnikiaľ nikam. Sú to dva súbežné mosty dlhé 180 metrov a vysoké 31,5 metra nad zemou. Prvý z nich postavili pred 1. svetovou vojnou a druhý v roku 1926. Mala po nich viesť železnica, ale vplyvom rôznych udalostí tadiaľ železnica nikdy neviedla a tie mosty odnikiaľ nikam tam zostali dodnes. Za pár zlotých sa tam dá prejsť a pozrieť si to zblízka. Využívame to a všetko si dôkladne prezrieme. Ďalej pokračujeme jedným z najkrajších miest Poľska – územím Mazurských jazier s cieľom Vlčí brloh alebo Wylczy szaniec či Wolfsschanze – miesto kde mal Hitler svojho času hlavný stan a kde bol na neho aj spáchaný nevydarený atentát, akcia známa pod krycím názvom operácia Valkýra. Sú to betónové bunkre, ktoré fašisti koncom vojny zničili a teraz je tam múzeum. Za primeraný poplatok tam možno chodiť bez časového obmedzenia a hĺbať. Končí sa ďalší deň, večer pri meste Stare Jabłonki na brehu jazera Szeląg Wielki nachádzame kemp s názvom Pod sosnami, kde si rozkladáme stan a spíme ďalšiu noc.
Pondelok, 20.6.2011, 355 km
Budí nás cupot dažďa na stan, obloha je zatiahnutá, a tak dúfajúc, že to prežije bez ujmy ho musíme zbaliť mokrý. Pokračujeme cez Elblag do Krynice Morskej, kde sa chceme len trochu porozhliadať a ísť ďalej. Pozrieme si prístav, more s plážou, trochu toto kúpeľné mesto a zrazu mi motorka pláva. Zadná guma je prázdna. Súpravu na lepenie bezdušoviek mám samozrejme so sebou, ale ešte som ju nikdy v praxi nemusel použiť, takže bude premiéra. Aby to nebolo až také jednoduché, v tej chvíli sa púšťa zase prudký lejak. Už mi ten dážď chýbal... Dávam sa do práce, kufre dole, hneď nachádzam v gume kúsok pliešku a vyťahujem ho kliešťami von. Prevŕtať dieru, natrieť lepidlom dieru aj knôt, prevliecť a je hotovo. Dávam dve bombičky, knôt drží spoľahlivo a s polomäkkou gumou idem na neďalekú pumpu, kde ju dofúkavam na plný tlak. Manželka zatiaľ na chodníku stráži kufre. Spokojní a s nafúkanou gumou potom odchádzame ďalej do Gdaňska. Medzitým prestáva pršať a v Gdaňsku tradične prechádzame celé mesto aj s prístavmi. Spoza oblakov vylieza slnko, v prístave si robíme pohodlie, vyzúvam si čižmy a sadám na lavičku na slniečko (ako málo niekedy chýba človeku ku šťastiu). Kotví tam obrovský trajekt do Štokholmu, čakáme na jeho odchod a keď zmizne v diaľke na mori štartujeme a pokračujeme ďalej cez Sopot do Gdyne, kde si ešte robíme pár záberov. Tu sa už definitívne obraciame späť na juh, smerom domov. Večer už za tmy prichádzame do Malborku, kde sa nám darí zohnať kvalitný nocľah na priváte. Majiteľ nám dokonca ponúkol aj vstupenky do hradu za výhodnejšiu cenu s možnosťou zadarmo parkovať motorku u neho vo dvore ľubovoľne dlho počas prehliadky hradu. Taká ponuka sa neodmieta.
Utorok, 21.6.2011, 280 km
Dnes konštatujeme, že tu sa nám spalo najpohodlnejšie zo všetkých spaní na ceste. Ako v bavlnke. V civilnom oblečení sa vyberáme na prehliadku hradu. V kútiku duše mi tlela obava, že tie lacnejšie lístky sú falošný podvrh a naleteli sme mu, ale pri vstupe do hradu sa moje obavy ukázali ako zbytočné - bez problémov nás dnu vpúšťajú. Hrad v Malborku je jeden z najväčších rytierskych hradov v Európe. Počas vojny bol čiastočne zničený, opravuje sa doteraz. Ale z väčšej časti je opravený a dnes sú v ňom rôzne expozície. Po sprístupnených priestoroch je pohyb voľný bez ďalších poplatkov. Je tam čo obdivovať, prehliadka hradu nám zaberá prakticky celé dopoludnie. Motorku štartujeme a Malbork opúšťame až popoludní. Prechádzame mesto Grudziądz, na hodinku sa zastavíme v Toruni a je tu zase večer a potreba nocľahu. Neďaleko Lodži na benzínovej pumpe Zgierz plnej kamiónov nachádzame v moteli pekné ubytovanie. Pumpár mi na moju prosbu ochotne zamkýna motorku v akejsi ohrade, tak mám aspoň pocit, že je v bezpečí.
Streda, 22.6.2011, 342 km
Motorka tam stojí, zrejme bola naozaj v bezpečí. Pokračujeme nekonečnou poľskou rovinou na Łódź, mesto prechádzame s drobnými zastávkami a pokračujeme na Katovice. Samozrejme moje rozhodnutie mestá neobchádzať stále platí, a tak z hlavného ťahu schádzame do centra Katovíc. Tu je ohromná dopravná zápcha, s tými kuframi sa mi pretláčať pomedzi autá veľmi nedá, iba niekedy, a tak máme príležitosť mesto si dokonale vyobzerať. Uprostred mesta prečkáme pod stromom krátku ale prudkú prehánku a pokračujeme smerom do Osvienčimu. Boli sme tam už síce pred pár rokmi, ale keď to máme v ceste, tak prečo nie ešte raz. Dopravná zápcha je až po Osvienčim. Je strašne horúce, začínam pociťovať prehrievanie organizmu a v tejto chvíli by som to asi menil za ten pobaltský dážď... Do Osvienčimu prichádzame okolo štvrtej, o tomto čase je vstup už zadarmo (od 15.00 do 19.00 sa vraj neplatí), platíme akurát parkovné na parkovisku. Prechádzka celým areálom bývalého koncentračného tábora je veľmi hlboký zážitok, myslím že nie je potrebné sa tu rozpisovať čo tam vidieť, je to tak všeobecne známe, že by to asi nemalo zmysel. Každopádne to na človeka urobí silný dojem... Odtiaľ odchádzame ešte pozrieť mesto a cestou domov vďaka obchádzke krásnym údolím rieky Soła si pozrieme kaskády na nej, stretáme tu mladého xjčkára, s ktorým trochu podebatujeme a už po zotmení prichádzame do mesta Żiviec, kde si nachádzame nocľah.
Štvrtok, 23.6.2011, 305 km
V noci zase trochu spŕchlo, ale kým vyrazíme, cesta je suchá. Pred obedom prechádzame našu hranicu, máme za sebou presne 4 825 kilometrov a vtedy to začalo. Snažiac sa ako-tak dodržiavať rýchlosť, zrazu všetkým na ceste zavadziam, každý len predbehnúť, vytlačiť, možno aj zabiť (Hlava XXII). Arogancia, bezohľadnosť, zákon džungle – vitajte opäť doma na Slovensku. Po Čadcu štyri policajné hliadky, z toho tri s trojnožkami. Viac policajtov počas hodiny, ako sme videli celou cestou. Normálne po toľkých pohodových kilometroch civilizovanými krajinami sa začínam báť o naše životy. Už len domov nejako vydržať a prežiť. Cestou cez Žilinu odbočujeme ešte do Terchovej, dávno som tam nebol. Nevynecháme ani Vrátnu, odtiaľ potom cez Kraľovany a Martin, zastavujeme sa pri ďalšom (našom) strede Európy na Krahuliach a cez Kremnicu do Kozelníka, kde si v motoreste Adavil dávame konečne halušky s bryndzou a kofolu. Tu sa vždy radi zastavíme, keď ideme tadiaľto. Prejdeme ešte Banskou Štiavnicou a naša cesta ten deň končí v rodičovskom dome v Krupine. Stan hneď rozbaľujem a suším, je mokrý ako som ho skladal, ale prežil to bez ujmy. Tu aj ostávame spať.
Piatok, 24.6.2011, 39 km
Pobaltské blato som si statočne doniesol domov, celé dopoludnie umývam motorku, okrem blata bola celá pofŕkaná kúskami asfaltu, o hmyze nehovoriac. Ale toto robím rád. Vrátil som ju do pôvodného stavu – už je zase ligotavá a čistá ako ľalia. Teraz by ju mali vidieť tí dvaja Fíni z Liepaje! Ale vlastne, čo ma je po nich... Domov do Dudiniec prichádzame až podvečer. Spokojní s výletom, plní dojmov a zážitkov a s totálne prázdnou peňaženkou.
Prešli sme päť štátov a štyrom z nich ich hlavné mestá. Na tachometri mi pribudlo presne 5 133 kilometrov, z toho v daždi asi 1 500. Mal som so sebou 45 kg batožiny + manželku (tiež nie oveľa ťažšiu), dohromady nejakých 200 kg nákladu. Motorka šľapala ako hodinky bez jediného problému (ten defekt nerátam), bez potreby niečo doťahovať či opravovať. Ukázalo sa, že XJ 900 Diversion je spoľahlivý držiak a hltač kilometrov. K nezaplateniu je kardan – v tom daždi by som musel reťaz ustavične mazať a kontrolovať. Perfektné je aj sedadlo, napriek dlhým túram sme nikdy nepociťovali únavu ani večer po jazde a ani ráno pred ďalším dňom a nedostali sme ani „presedeniny“ od dlhého sedenia. Presne takúto motorku som chcel a som rád že ju mám (nepredám). Cestovnú rýchlosť na otvorených úsekoch som si držal okolo 120 km/hod., na diaľniciach do 140. Priemerná spotreba benzínu mi vyšla približne 5,8 l/100 km, trochu viac ako keď jazdím sám. Hladina oleja mi neklesla ani o milimeter, celý čas nebolo treba doliať ani kvapku napriek poverám, že Yamahy trochu papajú olej. Benzín je najlacnejší v Estónsku, najdrahší na Slovensku. Tu môžem spomenúť, že všade v Pobaltí aj v Poľsku je dostatočne hustá sieť čerpacích staníc, na všetkých sa dá platiť kartou a všade sa dá kvalitne najesť, o cestujúceho je tu náležite postarané. Na pumpách v celom Pobaltí sa k stojanom nadchádza z obidvoch strán, komu ako vyhovuje. Je to tam bežná prax, pre našinca trochu neobvyklé. Motoriek sme tu stretli veľmi málo a z plechoviek v nápadne absolútnej prevahe vyhráva značka Audi. Nikde sme nevideli odpadky alebo neporiadok pri cestách a na parkoviskách, ako to bohužiaľ býva zvykom u nás. Všade je čisto a pekne, a to sme šli mnohokrát trasami, ktoré nie sú preferovanými hlavnými ťahmi. Všade v Pobaltí sa dalo dohovoriť hlavne po rusky prípadne po anglicky, s dorozumievaním som teda nemal najmenší problém, pretože obidva tieto jazyky celkom slušne ovládam. Môj možno subjektívny dojem – rusky hovoriaci ľudia vrátane Poliakov boli veľmi milí, priateľskí a ochotní – nuž bratia Slovania, ale z anglicky hovoriacich som cítil trochu odmeranosť a nijaké teplo... Je to môj dojem, ten mi nikto nemôže spochybniť. Od opustenia Slovenska sa nás nikto ani raz nepokúsil ohroziť ani zabiť, znovu až po príchod na Slovensko. Ani raz som nemusel platiť pokutu, okrem Slovenska sme videli policajtov len párkrát a aj to len sedeli v aute a neterorizovali motoristov. Premávka bola všade (až na tie Katovice) plynulá a hlavne bezpečná. Myslím, že sa ešte máme veľa čo učiť...
2. časť – Kúsok Balkánu (SK, H, RO, SRB)
Ostali nám ešte asi tri dni dovolenky a bolo mi ľúto ich nevyužiť. Počasie sa ukazuje pre motovýlet ako stvorené, a tak som si zmyslel, že po kávičke v Rige ešte pozvem polovičku na zmrzlinu do Temešváru (Timişoara) plus jedno prekvapenie, čo som jej polovážne sľuboval už nejakú dobu.
Pondelok, 27.6.2011, 322 km
Nakladáme si cestovnú batožinu a z domu sa pohýname okolo tretej poobede. Nepotrebujeme ísť skôr, pretože chceme noc stráviť ešte kdesi na juhu Maďarska, radšej ako v Rumunsku. Prechádzame cez hraničný prechod Šahy, križujeme mestá Rétság, Aszód, Hatvan, Szolnok a zastavujeme sa v Szarvasi, kde možno vidieť aj slovenské nápisy, trochu sa tu vozíme po meste a fotíme, potom pokračujeme ďalej na Békescsabu. Tam sa už začína stmievať, nocľah nachádzame v neďalekom kempe. Ujo eurá nechce, ani platobnú kartu tu ešte nepoznajú, tak skúšame ísť zameniť eurá na najbližšiu pumpu. Tu mi ich pumpár aj s patričným zárobkom bez problémov zamieňa. Nerozumiem tomu celkom – mohol mi ich zameniť predsa aj ujo kempista so zárobkom, takto na mne zarobil pumpár. Ale ešte mnohým veciam nerozumiem... V kempe si rozkladáme stan. Okolo ešte šantia deti z nejakej školy v prírode, ktoré tam tiež stanujú, nakoniec zalezú aj ony do svojich stanov a všetko utícha. Zavládla príjemná nočná atmosféra.
Utorok, 28.6.2011, 556 km
Balíme sa a vyrážame k rumunským hraniciam. Aby sme nezabudli na dobré zvyky z Pobaltia, v tej chvíli začína pršať a neprestáva. V konečnom dôsledku sme radi, že sme sa aspoň stihli pobaliť zasucha. Dávame si na seba nepremoky a pokračujeme ďalej. V daždi prechádzame hranice, maďarský pasovák pokúšajúc sa o vtip konštatuje, že takéto počasie nie je práve najvhodnejšie na výlet na motorke. My na to nemáme čo povedať, len sa akože súhlasne zatváriť. Rumunovi je to jedno, bez slova a bez záujmu pozrie naše občianske preukazy a sme v Rumunsku. Kedysi som chodil aj tadiaľto do Istanbulu ako šofér autobusu, teraz vidím, že tu nejaký pokrok nastal. Je tu nový asfalt, proti tej úzkej a rozbitej ceste čo tu bola vtedy je toto podstatný rozdiel. Ale len po Arad. Došli sme do Aradu, v meste cesta zlá ako kedysi. Námestie je tu pekné, je čo pozerať. Trochu fotíme, trochu si ho obzeráme, mením pár lei aby bolo naozaj na tú zmrzlinu a ide sa ďalej. Mesto si pamätám zo starých čias, v podstate je také isté, len cesty sú horšie. Cestu do Temešváru na mnohých miestach opravujú, kladú tu nový koberec, a tak premávka je dosť prehustená, samé semafory a čakanie v daždi. Temešvár nás vítal klasicky ako kedysi – pomedzi autá na svetelných križovatkách chodia žobráčky a umývači okien a snažia sa ako sa vedia. Ošumelé domy, nad hlavami chaotické pavučiny káblov, všade po zemi poletujú odpadky. Je to veľký rozdiel proti čistým pobaltským krajinám. Križujeme mesto všetkými smermi, v pamäti si obnovujem kadiaľ som kedysi chodieval, presne si to pamätám, ale zisťujem že z pohľadu motorkára je to tu dnes kruté; ak je džungľa u nás, tak toto je totálna divočina. Motorkárov tam väčší doslova ignorujú, tlačia sa, je to doslova boj o prežitie. V mojich autobusových časoch som to nepoznal, alebo to bolo tým, že ja som bol vtedy väčší ako ostatní? Dokonca kým jem tú zmrzlinu na chodníku, moju polovičku stojacu tiež na chodníku takmer prešiel autobus mestskej dopravy, pretože pri odbočovaní na križovatke si to jednoducho rezol zadnými kolesami cez chodník a vôbec ho nezaujímalo, či na tom chodníku niekto je alebo nie. Domáci sú asi zvyknutí uskakovať pred autami aj na chodníku, ale našinec s takým niečím veľmi neráta. Zmrzlinu máme konečne za sebou a som veľmi rád, že opúšťame toto mesto plné dobrodružstiev. Odchádzame do Srbska, do Beogradu. To malo byť pre moju polovičku prekvapenie. Pretláčame sa von z mesta a po opustení Temešváru premávka zredne až ustane, všetci sa asi ostali hrýzť tam v tej džungli. Nekonečná rovina, prázdna rovná cesta a už o chvíľu rumunský pasovák kukne do občianskeho, potom srbský. Colník sa chce tváriť prísne, pýta aj zelenú kartu, odíde s tým kamsi dozadu, o chvíľu je späť, vráti mi doklady a s úsmevom a slovom hajde mi pokynie pokračovať do Srbska. Za hranicou na chvíľu zastaneme, pofotíme sa, a tak teda hajde na Belehrad. Vršac, Pančevo, nahor dlhým rovným mostom ponad Dunaj a je tu Beograd. To je už iný svet ako Temešvár. Premávka síce dosť hustá, ako sa na hlavné mesto patrí, ale javí sa mi bezpečná, taká normálna. Všetci tí zabijáci ostali zrejme v Temešvári. Tradične sa až do večera dosýtosti vozíme po meste a trochu fotíme. Pri zotmení prechádzame na juh na diaľnicu a kým tankujeme, poriadne sa rozprší. Je večer, tma, nocľah nikde, neostáva len ísť domov. Touto diaľnicou na Novi Sad som tiež kedysi chodieval do, či z Istanbulu, dobre si ju pamätám. Rozhodnutý som, že pôjdeme až domov vkuse. Z Beogradu do Dudiniec nie je až tak ďaleko, ani 490 kilometrov. Akurát tá jazda v noci v daždi je „o hubu“, je to dosť trápenie ísť toľko kilometrov na motorke v noci a v lejaku. Dvakrát platím mýto a trápenie v daždi pomaly končí, pred maďarskou hranicou dážď ustáva. Je jedna hodina po polnoci a pred nami Horgoš, hranica s Maďarskom. A fronta áut. Disciplinovane s autami poťahujem a keď prídeme na rad, Srbovi pchám pred oči občianske preukazy. Vôbec ho nezaujímajú len ukáže hajde a Maďar keď nás uvidí vo fronte, hneď nás vyťahuje z kolóny a vedľajšou bránou púšťa do Maďarska. Auto za nami, ktoré chce využiť situáciu a nasledovať nás, rázne zaháňa späť do radu. Nuž, dobrí ľudia čo majú pochopenie pre motorkárov sa nájdu všade, aj medzi maďarskými pasovákmi... Maďarskí colníci nám ešte vážne sa tváriac položia vtipnú otázku, či nevezieme cigarety, alkohol a čo ja viem čo ešte, ale po našej zápornej odpovedi nás bez boja púšťajú a sme v Maďarsku.
Streda, 29.6.2011, 297 km
Pokračujeme nocou s úmyslom dôjsť domov vkuse, ale za Szegedom cítim, že manželka mi občas prilbou ťukne do mojej prilby, neklamný znak toho, že začína zaspávať. Predsa len je to slabá žena, a ja nie som zver, nebudem ju trápiť. Sú dve hodiny v noci, všetci poriadni ľudia o tomto čase už dávno spia. Objavujem benzínovú pumpu pri dedine Balástya, funkčnú ale zatvorenú, čo mi náramne vyhovuje. Zastavujeme tam, stan sa mi nechce na tú chvíľu rozbaľovať, nafukujem teda len nafukovačky a v kompletnom oblečení si líhame na ne rovno pod holým nebom pri motorke. Akurát prilby a rukavice si dávame dole. Nádherná idylka. O chvíľu obaja spíme ako v bavlnke. O pol šiestej sa zobúdzame, narýchlo si na variči uvaríme kávičku, pobalíme si veci a keď prichádzajú pumpári do práce na šiestu už štartujeme a odchádzame ďalej. Zase sme to stihli tesne, v tej chvíli znovu začína pršať, nepremoky na seba a leje nám cez Kecskemét až po Budapešť. Ešteže sme sa vyspali „nasucho“. Diaľnici sa umne vyhýbam, ideme súbežnou starou cestou, aby sme nemusel platiť diaľničný poplatok. Pred Budapešťou pršať prestáva, ale nepremoky si už dole nedávame. Hlavným mestom cesta prebieha primerane, trochu tlačenia sa pomedzi autá nábrežím Dunaja popod budovu parlamentu, trochu čakania na semaforoch, klasika. Tu sa jazdí mimoriadne civilizovane. Budapešť poznám veľmi dobre, chodievam sem často, ale vždy sa tu rád pokochám, je tu vždy čo pozerať, takže ma to pomalé tempo ani netrápi, máme času dosť. Nepremoky si definitívne dávame dole až na benzínke za Budapešťou a už bez zastavenia uháňame na hranicu domov. Hranicu v Šahách prechádzame okolo pol jedenástej a o jedenástej predpoludním sme už doma v Dudinciach.
Na tachometri pribudlo tentoraz 1 175 kilometrov. Prešli sme štyri štáty (rátam aj kúsok Slovenska), dvom z nich aj hlavné mestá. Proti predošlému pobaltskému výletu to bol len taký „dodatok“, ale zážitkov bolo aj tu dosť. Dosť bolo hlavne toho dažďa, ale nerobí mi to problém. Spolu za celú dovolenku sme prešli 6 308 kilometrov, osem štátov a šesť hlavných miest.
Čo dodať na záver? Neľutujem nič, všetko to stálo za to. Splnil som si niektoré detské sny, je čas vymyslieť si ďalšie...
